Sloboda je sexi

Čo je pre teba sexi?

Padla otázka. Odpovedala som: Sloboda je sexi.

Sloboda bola vždy pre mňa niečo, bez čoho nedokážem zhlboka dýchať. Slobodou boli všetky moje prejavy proti pravidlám, všetky vzbury a vopred prehrané boje s veternými mlynmi. Nestačilo mi prejaviť svoj názor, antipatiu voči akýmkoľvek pravidlám, chcela som ich zmeniť, napraviť, ukázať im, moju víziu slobody.

To sa však nejakým závratným spôsobom zmenilo…

Indiáni z kmeňa Hopi verili, že človek bol stvorený z hliny. Občas sa tak cítim. Ako ten kus hliny, nad ktorým niekto sedí a tvaruje ho, cez skúsenosti, cez ľudí, situácie. A strašne sa nad tým zabáva a smeje, no robí to s láskou. Ten pán hore má podľa mňa naozaj veľký zmysel pre humor. A celý ufúľaný od blata, s veľkým bruchom, fúzami a dlhými vlnitými vlasmi, v šľapkách, kraťasoch – na Taliana. S ceduľkou na dverách “vietato fumare“ (zákaz fajčiť), zapaluje si jednu cigaretku za druhou. Hmla sa tvorí na vrcholkoch hôr a on si tvorí postavičky, ktoré nikdy nie sú úplne hotové… menia sa…

A tam niekde stojí aj postavička ženy a mužského prototypu nespútaného, rebela. Ten, čo väčšinu žien priťahuje ako magnet. Predstavme si ho ako jediný červený mak, v poli žltých slnečníc. On nebojuje s vetrom, pretože on je tým vetrom. Každej stratenej lodi, vnesie energiu do plachiet a potom ju nechá ísť na šíre more. Privedie búrku, obrovské vlny ktoré ju kolíšu sem a tam a ona stojí na palube a kvapky dažďa z nej zmývajú bolesti všedných dní. Všade je tma, len blesky na chvíľu ukážu tú krásu navôkol. Lúky plné kvetov, hory a lesy… Všetko čo jej kázali nevidieť, pretože tak sa to nepatrí, tak sa to nenosí, tak sa to nesmie…

A keď tá búrka ustane. Stojí nahá, úbohá hlinená duša, unavená, zmätená, na troskách svojej lode na mori ktoré pozná ako vlastnú dlaň a predsa jej je teraz také cudzie.

A možno plače za svojím červeným makom, jediným v poli žltých slnečníc a tak sa s nádejou otočí. Lenže on odišiel… Odišiel rozbúriť more inej hlinenej duši…

Nedýcha… Nekráča, nespieva, nelieta… Zostala v tichu. Tam vysoko na skale, kde sú oblaky na dosah rúk, kde jej vánok ovlaží tvár, s nohami zaborenými v hline z ktorej bola stvorená. Prestala kričať do sveta svoju slobodu…

Z ticha sa ozve smiech pána stvoriteľa, fešáckeho Taliana s dobráckym pohľadom a prešedivelými vlasmi…

A tak sa obaja smejú od srdca, až kým nenastane opäť ticho.

Sloboda je pre mňa teraz ticho… Nie apatia, ticho…

Sloboda je nebrať ľuďom ich slobodu. Pre niekoho je totiž sloboda miestnosť zo štyroch stien, pretože tam sa cíti bezpečne… A možno jeho loď raz vstúpi na rozbúrené more a on ju opäť uvidí inak… Možno mu potom nebude stačiť ani celá planéta!

Sloboda je sexi keď je slobodná. Keď sa nesnaží ľudí upratať, naučiť, zmeniť, ukázať im aké kopce, lesy, kvety na lúke vidí ona… Sloboda je nechať odísť svoj jediný červený mak v poli žltých slnečníc. Sloboda je byť tým makom, dýchať, kráčať, spievať, lietať, ale v poli plnom slnečníc, ruží levandúľ, sedmokrások, lesných jahôd a materiny dúšky…

Prijať rozmanitosť tohto sveta. A zmieriť sa s tým, že jediná a tá najdôležitejšia sloboda, je tá tvoja. Práve vtedy ťa Taliansky sympoš, stvoriteľ, hodí o stôl a na chvíľu ťa nechá tak. Ide si radšej zapáliť. A keď sa vráti k stolu, možno bude sám prekvapený, z toho čo tam nájde.