Niekedy je jednoducho lepšie, sa iba zhlboka nadýchnuť.

 V každej z vás sa skrýva sila, o ktorej často ani netušíme. V živote sa ocitáme vo chvíľach, kedy sme bezradné, unavené, zrazené k zemi a cítime sa stratené. Bez síl, bez východiska… Snažíme sa žiť tak aby sme nesklamali, snažíme sa žiť tak ako sa patrí, správať sa ako matky, strážkyne rodiny, sme empatické, citlivé a často ideme proti sebe lebo sa snažíme splniť nejakú víziu ženy ktorú nám udala spoločnosť. Už len malé odchýlky v správaní ktoré je podľa nejakých pravidiel nevyhovujúce, nepochopiteľné, nekompatibilné s tým, “ako by to malo byť” sú považované za feminizmus, emancipáciu, atď.

Svet sa ale mení, ľudia sa menia, menia sa vzťahy, deti, výchova, pohľad na rodinu, manželstvo atď. Meníme sa i my, ženy. Snažíme sa prispôsobiť. Snažíme sa nájsť si tu miesto a usadiť sa do polohy v ktorej sa budeme cítiť dobre. V ktorej to budeme my… V ktorej to budete vy…

Niet na svete rovnakých odtlačkov prstov, tak ako niet na svete ženy ktorá by bola ako vy. Vy ste výnimočná.

Z toho mi vychádza iba jedna logická úvaha. Máme  všeobecné pravidlá alebo normy, aká by žena mala byť, ako by sa mala správať, kedy by už mala mať rodinu, kedy je ideálne aby mala dieťa, koľko by mala byť na materskej, ako by sa mala od istého veku obliekať, aké by mala mať miery, atď. By mala…

Ale toto je absolútne nereálna idea, nakoľko je na svete milióny žien a každá sme iná. Keď vidím ako sa dobrovoľne nechávame zviazať presvedčeniami a pravidlami, ktoré sa snažíme plniť a keď nám to nejde, tak sa vzájomne roztrháme v zuboch či už my, ženy navzájom ( Lenka povedala Romanke, že Mária urobila toto a toto…), alebo všeobecne naše okolie, je mi z toho smutno. Píšem to preto, že sa s tým stretávam. Že každý deň, vidím ženy, ktoré akoby stáli v miestnosti so štyrmi stenami a tie steny sa zmenšujú a zmenšujú až sa nakoniec nemôžu vôbec hýbať a tak sa akoby zmieria s tým stiesneným priestorom a naučia sa v ňom žiť. Napriek tomu, že niekde ďaleko vo vnútri, cítia, že to nie je to po čom túžia, že je v nich oveľa viac, že tam niekde je sila, je žiara, ktorá sa pýta von ako motýľ tesne pred tým ako sa vykľuje zo svojej kukly. Lenže my ho držíme niekde v klietke a nie a nie ho pustiť von. A sme to my, čo ho tam držíme. Nie spoločnosť, nie okolie, nie muži. My… Narodili sme sa ako veľmi slobodné bytosti a časom, pod vplyvom udalostí, výchovy atď., vytvorili sme klietku v ktorej si hovieme. A nadávame na ňu a hneváme sa, že tam sme ale, nikto nám z nej nepomôže, pokiaľ my samé nespravíme krok… A ďalší a ďalší… A zrazu, sa ten priestor zväčšuje a zväčšuje až kým v ňom môžete behať a lietať a až kým zistíte, že ten priestor môže byť nekonečný. Tak ako vaše možnosti, ktoré sú naozaj nekonečné. Jediné čo nás obmedzuje je naša myseľ a strach.

Jediné. To by aj stačilo, pretože to je niekedy až príliš. Naša myseľ, je naše zrkadlo a náš strach nie je dobrý na nič iné iba na to, aby sme ho prekonávali.

Viete, často sa cítim ako v tej miestnosti, ktorá sa stále zmenšuje a zmenšuje, až tak, že mám strach sa zhlboka nadýchnuť. Niektoré ženy majú možno pocit, že na to stratili právo, zhlboka dýchať a niektoré sa boja. A práve v tom momente, presne v tom momente to urobte! Zhlboka sa nadýchnite. S dôverou v to, čo sa vám práve deje v živote, aj keď je to možno totálne na prd! S pochopením… S ľudskosťou a citom, tak ako to len žena vie… Netreba vždy kopať a bojovať. Niekedy je jednoducho lepšie, iba sa zhlboka nadýchnuť. Zastaviť, byť v tichu, hľadať v sebe odpoveď, čo bude môj krok vpred. Či ho spravím s citom a umením ženskosti, alebo mužskou silou.

Často robím kroky neuvážené a riešim situácie s horúcou hlavou. Pravda je však tá, že keď robím veci po tom, ako sa niekoľkokrát nadýchnem, po tom, ako nechám vyletieť toho motýľa a dívam sa ako mu krídla žiaria v odraze slnka, ako nežne a ladne si lieta vo vetre, ako sa nechá unášať s dôverou. Ale sám rozhodne na ktorý kvet si sadne! Vtedy mi to vždy prinesie len to dobré…

Prajem Vám v dnešný deň žien, aby ste nezabúdali na toho vášho motýľa, aby ste nezabudli, že ten váš bude vždy iný ako všetci ostatní, že ten váš môže byť síce Mlynárik Kapustový, ale oveľa radšej sedí na púpavách… A len vy viete, čo ho naozaj robí šťastným a ako ho šťastným urobiť… nik iný…len vy…