Učili nás trpieť, aby sme vedeli, ako „správne“ žiť…

Dlhé roky, dívajúc sa na nešťastie okolo seba, ľudí plných bolesti, ktorá tak opantala ich duše, že sa bolesť stala ich absolútnou a potrebnou súčasťou, som netúžila po ničom inom iba byť inou – jednoducho šťastnou.
Učili nás trpieť, aby sme vedeli, ako „správne“ žiť, ako byť „správnym“ človekom, ako „správne“ chápať život a ako si „správne“ nadstaviť hodnoty. Bolesť sa stávala motiváciou k tomu, aby sme sa stali lepšími, aby sme mali lepšie známky, aby sme boli jednoducho lepší aký sme. Slová, frázy ako „tak ti treba“ alebo „to máš zato“, „zaslúži si aby…“, „bodaj by…“ Je niekto, koho neučili pomocou: „trp aby si pochopil…?“ Choď do kúta, máš zakázané
toto a tamto, máš zaracha… ?
Ja… Nikdy som nepoznala čo je to zaracha, nikdy som nepoznala čo je to bitka za zlú známku. Nikdy ma nemotivovali zlé slová, nadávky a stres… Stretávam sa s tým často. Napríklad kedysi keď som sa pohybovala v divadle a režisér potreboval nabudiť hercov, alebo profesori na škole chceli dosiahnuť nejaký progres, posun, skúšali to pomocou: „je to otrasné, všetci ste nechopný, poprípade inými pejoratvnymi formulkami. Boli takí ktorých to nabudilo a boli takí ktorých to zničilo… Mňa osobne to neskutočne ničilo a vlastne značne mi to ovplyvnilo život. Častokrát som sa stretla s tým, že mi niekto dával najavo
, ako na niečo nemám, alebo to jednoducho robím zle! Bodka. Viac sa nedozvieš len to, že si neschopný, nemáš na to. Jediné k čomu ma to videlo bolo, že som sa buď nechala presvedčiť o ich pravde, alebo som bojovala aby som dokázala, opak a vlastne som ani nevedela, či bojovať chcem. Poznáte to, keď jednoducho musíte za každú cenu niekomu dokázať jeho omyl a zažeriete sa do toho až tak, že vám uchádza celková radosť z práce, uchádza vám zmysel a je to moment kedy to všetko prestávate robiť pre seba, pretože vás to baví, ale pre niekoho iného. Táto cesta vedie pomerne rýchlo k trápeniu, nakoľko človek prestáva makať srdcom, začína makať rozumom a s myšlienkou: „ ako to spraviť tak aby som mu dokázal, akú krivdu na mne spáchal svojimi slovami.“ No ale takto to nefunguje! Toľkokrát som sa snažila niekoho presvedčiť! Toľkokrát som o sebe zapochybovala kvôli niekoho hlúpim slovám! Oni pritom možno iba nemali svoj deň, možno to tak vôbec nemysleli a možno mi závideli a chceli ma jednoducho dať dole!A možno a možno… Vraví sa, že nesúď človeka pokiaľ si nechodil v jeho topánkach. Koľkokrát za deň odsúdim predavačku ktorá je neochotná?! Koľkokrát za deň odsúdim reakciu alebo činy ľudí v mojom okolí?! Ale nemám najmenšie tušenie akú bolesť má ten človek vo vnútri. Nemám najmenšie tušenie čo sa mu dnes prihodilo, čo prežíva, ako žije a kto sa mu dnes snažil zasadiť „trpiteľský“ úder priamo do srdca a on ho teraz zaručene a možno úplne nevedome musí zasadiť niekomu inému?!
V jednom divadelnom predstavení sme mali pre diváka dosť ťažký a často odsudzovaný a neprijímaný rozhovor medzi dvoma mladými ľuďmi. Obsahoval kopu nadávok a takého toho bohužiaľ teraz už bežného slovníka mladých ľudí. Bola to dvojica, chlapec a dievča, ktorí sedeli v hladisku medzi divákmi, rozprávali sa o sexe, chalan bol dosť vulgárny a na záver prišla otázka od dievčaťa: Prečo si ty až taký kokot? Chlapec sa na ňu pozrel a po dlhšej pauze s bolesťou v hlase odvetil: lebo mi to foter hovoril celý život…
Čudovali by ste sa koľko z tých ľudí nezaregistrovalo čo sa v tom momente udialo. Ten chalan jednou vetou vysvetlil VŠETKO a povedal to tak, že mi väčšinou stáli všetky chlpy na ruke a zamrazilo ma… Väčšina ľudí sa smiala. Akoby povedal nejaký vtip. Ale to nebol vtip! To bola taká pointa, taká mrazivá realita, až mi bolo smutno, keď som sa dívala na ľudí chytajúcich sa pri tejto scéne za brucho…
Sme zvláštni.
Často, veľmi často, možno aj vďaka výchove rodičov, ktorí podľa mňa nešli „cestou utrepnia“, sa tu cítim tak akosi cudzo a nepochopene. Často ma bolia slová druhých ľudí, často sa ma príliš silno dotknú. Až tak, že ma to bolí, až tak, že potom večer v posteli plačem, až tak, že sa tu cítim veľmi…iná, neprijatá, nezačlenená… Nie, nie som neomylná. Áno, aj ja som slovom isto niekomu ublížila… Nie neverím, že dokážeme žiť všetci tak aby sme sa zakaždým a v každej situácií dokázali dívať na svet očami toho druhého… Pretože netušíme, nemáme poňatia čím si sám práve prechádza vo svojom vnútri.
Ale máme možnosť, sa zadívať do očí a skúsiť hľadať odpoveď niekde ďalej…
Bolesti máme každý v živote dosť. A ak sa vieme aspoň trochu zbaviť alebo vyvarovať ranám ktoré pálime do seba navzájom denno-denne pomocou slov, pre mňa je to na zamyslenie…I keď to nie je vôbec ľahká cesta, prináša väčšiu slobodu do môjho života.
S lásou Vivien
PS: A keď občas zabudnem lietať nasadím si tieto krídla:-)  za foto ďakujem: Matúš Koprda